Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Klamstvá Ivety Radičovej

2. 4. 2009

Ľudia neradi počúvajú pre nich nepríjemnú pravdu. Po pohodovom a gentlemanskom dueli dvoch kandidátov na STV som sa chcel zrieknuť takéhoto článku. Ale okamžite po ňom sa začali objavovať v najvplyvnenjších médiách, ktoré všetky „patria“ Radičovej a skupinám, ktoré ju riadia ďaľšie útoky na úradujúceho prezidenta pre jeho údajné klamstvá, rozhodol som sa nemlčať.

SME napríklad zaútočilo na I. Gašparoviča, vraj klamal v tom, že predošlé voľby nevyhral v Bratislave a v Košiciach. Nuž čo, pomýlil sa, zle si to pamätal, možno myslel na prvé kolo, v takýchto omyloch si však môže podať ruku aj s americkými prezidentami, najmä tými, ktorí mali počas úradu jeho vek. Ale klamstvá?

Optikou mediálnych manipulátorov by sme mohli povedať napr. aj to, že Iveta Radičová „klame“ v tom, že vraj Slovensko je v EÚ štátom s najvyšším zastúpením vidieckeho obyvateľstva. Chcela o tomto poučovať televíznych divákov na STV. Ktorýkoľvek z jej študentov sociológie a nielen z nich vie, že pred nami je v tomto parametri s jasným náskokom Slovinsko (zdroj: OSN, populačná divízia - http://esa.un.org/unup).

Radičová si robí z kresťanov hlupákov

Pavol Minárik, ml., syn poslanca parlamentu si napr. všimol v svojom blogu, že podľa Radičovej, kresťania sú hlupáci. Uviedli to napr. aj na stránke AntiRadičová. Lenže, robila si z nás hlupákov, žiaľ aj za pomoci vedenia KDH už pred vyše rokom. Vtedy mi na moju otázku odpísali stovky vysokoškolákov. Nikto z nich, hoci išlo o najširšie, dalo by sa povedať reprezentatívne spektrum respondentov, sa s divadlom Radičovej a vedenia KDH, ktoré som nazval navrávačkami, nestotožnil (Ak nerátam také vyjadrenia, ako „politik musí byť kedykoľvek pripravený klamať, ale tak, aby si to všimlo čo najmenej ľudí“). Iveta Radičová, s pomocou mocných tohto sveta si robí hlupákov nielen z radových kresťanov, ale aj z biskupov. Takto pôsobí na fotke, kde sa vysmiata vyhráža (vysmieva) zdvihnutým ukazovákom biskupovi Mons. Balážovi po tom, ako dosiahla, že aj (zastrašený?) biskup nechal svoju hovorkyňu podpísať vyhlásenie, že vraj medzi ním a Radičovou nie je žiadny spor. Krátko pred tým sa pýtali Ivety Radičovej, či podá na biskupa trestné oznámenie (za jeho kázeň o morálnom relativizme a fašistickej aj komunistickej totalite). Radičová neodpovedala, že také oznámenie by bolo smiešne, nechala svojich (predvarených) čitateľov SME v tom, že je to na nej. V zmysle toho, ako napísal aj Jozef Mikloško na blogu, len Boh vie, čo sa potom za hrubými múrmi biskupského paláca v Banskej Bystrici odohralo. Pán biskup v následnej kázni sa už len nenápadne, tak, že si to masmédiá dosiaľ nevšimli zmienil o politikoch, ktorí sa snažia ukazovať a fotiť s biskupmi, aby oklamali veriacich, že sú s nimi „kamarátmi.“ Pani Radičová asi neobišla žiadneho zo sídelných biskupov. Azda okrem jej bývalého arcibiskupa Mons. Sokola. V dueli na STV spomenula napr. svoju návštevu rožňavského biskupa Mons. Fila. Vraj sa s ním aj stavila o to, či obec Španie Pole patrí alebo nepatrí do jeho diecézy alebo nie. Samozrejme, pravdu mala, kto iný, ona. U najnaivnejších veriacich mohla vyvolať dojem, že bez takej prezidentky, „čo vie všetko“ sa asi nezaobídeme. U Mnohých, mylný dojem, že naozaj je úprimnou katolíčkou, ktorej spoločnosť rád poskytne aj každý biskup. Že si z nás ostatných robí hlupákov? Negatívne myslenie sa nenosí. Ani u väčšiny z „pohodových“ kňazov.

Nepodarená ekvilibristika o samostatnosti Slovenska

Ivetu Radičovú nedávno obvinila z klamstva aj Anna Belousovová. Na tlačovej besede SNS 25. marca pripomenula, že „v roku 1991 bola Iveta Radičová na strane tých, ktorí zorganizovali akciu pod názvom Za spoločný štát. Pani Radičová bola aktívnou účastníčkou zhromaždení a vedome klamala, keď tvrdila, že bola len za referendum o rozdelení Československej federatívnej republiky (ČSFR) a nebola proti vzniku štátu."

Iveta Radičová skutočne povedala 16. marca, čo si môže čitateľ skontrolovať aj na jej stránke: „..., že nebola proti vzniku štátu, ale bola za vypísanie referenda, v ktorom by sa občania vyjadrili k rozdeleniu federácie."

A Iveta Radičová toto klamstvo nikdy nevysvetlila. Asi došla k názoru, že lepšie je mlčať. Najmä potom, ako si mohli aj jej poradcovia všimnúť, z vyše 600 reakcií na obvinenie Belousovovej v článku SME, prakticky nikto z tzv. elity národa nepochopil, hádam len pre svoju zaujatosť, o čo Belousovovej išlo. Obhajujú Radičovej postoj z roku 1992, ktorý skutočne bol proti vzniku samostatného slovenského štátu, pričom si vôbec nevšimli, že len usvedčujú Radičovú z klamstva, ktorého sa dopustila iste preto, že je zvyknutá vykrúcať sa a snažiť vyhovieť aj aspoň časti stúpencom susedného košiara (Keď nie SNS, tak aspoň Smeru). Podstatou Belousovovej obvinenia predsa nie je samotný postoj dnešnej prezidentskej kandidátky z r. 1992, ale to, že sa ho snaží dnes zatĺkať.

Maďarská karta

Akonáhle vyšli národniari s tým, že vraj je „neprípustné, aby prezidenta Slovenska zvolila bohatá Bratislava a maďarská menšina,“ zaútočila aj Radičová. Avšak nie na SNS, ale priamo na prezidenta. Tvrdila, že vraj prezident, ktorý používa maďarskú kartu, „prestáva byť prezidentom a sám sa diskvalifikuje.“ Nuž, uvidíme, kto sa diskvalifikoval. Býva žiaľ aj oveľa neetickejšie zneužívanie tzv. maďarskej karty. A na takom zneužívaní sa spravidla, samozrejme vždy iným spôsobom podieľajú obe strany. Keby si pred týmito voľbami odpustil I. Gašparovič nepodpísanie novely školského zákona, keby robil akékoľvek ústretové gestá voči Maďarsku a Maďarom žijúcim na Slovensku, nepomohlo by mu to, kým je kandidátom aj SNS. Je preto absolútne prirodzené, že Maďari budú voliť Gašparovičovho súpera (Žiaľ, ani v prvom kole sa maďarskí kresťania sami seba nepýtali, či nie sú v prvom rade kresťanmi a až potom aj Maďarmi). Mali by sa s tým zmieriť aj Slováci, aj kozmopoliti, aj Židia. Sociológia bola odjakživa silným poľom uplatnenia a pôsobenia členov vyvoleného národa. Po voľbách budú nepochybne rozoberať (napr. v Inštitúte pre verejné otázky – IVO), ako a prečo volili Maďari. Prečo by to malo byť neprípustné v období medzi prvým a druhým kolom?

Navyše, takou istou „maďarskou kartou začala hrať aj Radičová, keď svojmu súperovi pripomínala, že (takmer) rovnakú mapu volebných víťazstiev mal v roku 2004 aj on.

SME sa pýtali I. Radičovej:

"Podľa SNS slovenský národ nemôže dopustiť, aby prezidenta zvolili voliči maďarskej národnosti. Tí pritom v prvom kole zostali výrazne doma. Nemyslíte si, že je to aj kvôli Pálovi Csákymu a Miklósovi Durayovi?"

„Nespájala by som to. Nižšia účasť je vo všetkých okresoch, ktoré sú chudobné. Je tam zvýšená nedôvera vo vrcholovú politiku a ťažká životná situácia."

Aj SME, aj Radičová klamú! Volebná účasť Maďarov bol nadpriemerná a oveľa vyššia než v prvom kole pred piatimi rokmi! Vybral som z okresu Dunajská Streda všetky obce, v ktorých získala I. Radičová v prvom kole vyše 90% hlasov. Porovnal som ich výsledky s rokom 2004. Za päť rokov v týchto obciach stúpol počet občanov zapísaných v zoznamoch voličov o 6,58% (Nedá sa prehliadnuť, že celoštátne, vzhľadom k starnutiu populácie, menej v súvislosti s prírastkom obyvateľstva stúpol počet voličov len o 3,20%, že celoštátne počet obyvateľov v obciach stále klesá). Volebná účasť v prvom kole bolo v tomtu roku pre tieto obce v priemere o 163% vyššia. Kým však v roku 2004 delili maďarskí voliči svoju priazeň v prvom kole medzi Kukana, Mikloška, Schustera aj Bútoru, v tomto roku ju venovali prakticky celú I. Radičovej. Pri menšom zjednodušení (volebné lístky nie sú podpísané Maďarmi, ani Slovákmi) možno takto vyčísliť, že I. Radičová získala už v prvom kole od maďarských voličov až o 950% viac hlasov než ich priemerný favorit z roku 2004.

Minulosť Ivety Radičovej spred roku 1989

MUDr. Peter Varga si všimol, že „pani Radičová sa už ako 23-ročná stala koordinátorkou výskumného tímu pre rodinnú politiku na Slovenskej akadémii vied. Bolo to v roku 1979, a to hneď po jej ukončení štúdia na vysokej škole. Píše: „Samozrejme v tom čase jedine kandidátka na vstup alebo ešte pravdepodobnejšie len členka Komunistickej strany Československa sa mohla dostať do tak významnej komunistickej pozície! Moje tvrdenie podčiarkuje aj webová stránka www.lesk.zoznam.sk, kde sa pani Radičová k tomu aj nepriamo priznala: „V živote človeka sú aj rozhodnutia, ktoré sú výsostne racionálne, lebo nemáte inú voľbu. Ja som takéto rozhodnutie spravila po skončení vysokej školy, keď som vyštudovala sociológiu.

Podobná otázka, na ktorú potrebovala Radičová päť dní: „Pani Radičová, ako ste mohli byť vedeckou pracovníčkou UK a SAV pred rokom 1989, keď ste neboli členkou KSS?“

- „Do roku 1989 som pracovala len v SAV tak ako mnohí iní nestraníci, napríklad Vladimír Palko, Mikuláš Huba či Zora Bútorová. V SAV pracovali aj mnohí vylúčení z komunistickej strany. To nebolo nomenklatúrne pracovisko.“ - http://www.cas.sk/clanok/111433/otazky-pre-kandidatov-radicova-odpovedala-za-5-dni.html

A takmer rovnako odpovedala v televíznom dueli aj I. Gašparovičovi.

Pani Radičová teda považuje za hlupákov nielen kresťanov, ale aj všetkých pamätníkov bývalého režimu. Porovnávať sa s Vladimírom Palkom, ktorý rovnako ako Jozef Mikloško pracovali v Kybernetickom ústave SAV je veľkým nezmyslom! To vyznieva skoro akoby tvrdila, že Ústav marxizmu – leninizmu alebo Vysoká škola politická neboli nomenklatúrnymi pracoviskami (pre vybrané kádre). Sociológia predsa bola mimoriadne sledovaným odborom zo strany komunistov. Už len dostať sa na toto štúdium nemohol hocikto!

Zjavne iný názor na to, akým bol Filozofický a sociologický ústav má napr. aj jeho prvý ponovembrový riaditeľ Mgr. Ľubomír Falťan, CSc.:

„... Jeho história je spätá s osudmi sociológie od roku 1949, kedy bola táto disciplína zakázaná. K jej opätovnému uznaniu došlo v roku 1965. V tomto roku vznikol i Sociologický ústav SAV. Toto znovuzrodenie a pôsobenie hlavne po roku 1968 s nástupom normalizácie bolo komplikované. Ústav ako samostatný pôsobil len do konca roku 1974. S nástupom roku 1975 došlo k jeho zrušeniu a pričleneniu k Filozofickému ústavu, kde pôsobil odbor sociológie a nová inštitúcia sa volala Ústav filozofie a sociológie SAV. Od 1. júla 1990 bol znovu obnovený ako Sociologický ústav a mňa zvolili za jeho riaditeľa. Osobne som do ústavu nastúpil 1. októbra 1989. Dovtedy som v Slovenskej akadémii vied nesmel pracovať, aj keď som sa konkurzov zúčastňoval.

Podobne, iné videnie zasahovania komunistov do vedeckej práce má Ivan Šimko. Píše o začiatku 80. rokov: „Chcel som si preto urobiť robiť ašpirantúru. Takto bolo možné ďalej sa vzdelávať v odbore, ktorý som vyštudoval. Keďže som vyštudoval vysokú školu ekonomickú, teda spoločenskú vedu, povolenie na to mi musel dať krajský stranícky orgán, aj keď som nebol členom strany. Tieto orgány dbali na to, aby vedeckú činnosť vykonávali len ľudia, ktorí boli z ich hľadiska spoľahliví. Musel som si teda vyžiadať takéto povolenie, ale nedostal som ho.

Na inom mieste môžeme čítať o inom, sesterskom pracovisku, kde tiež pracovali sociológovia:

„... Do tohoto obdobia (do r. 1989 – pozn. K. N.) mala významnú pozíciu na ústave základná organizácia KSS. Bolo typické pre túto dobu, ... Stranícka organizácia mala dbať na uplatňovanie marxisticko - leninskej teórie v rozvoji spoločenských vied. Prostredníctvom svojich straníckych skupín a výboru ZO KSS sa podieľala na kontrole všetkých činnosti a života ústavu a usilovala sa o zvyšovanie počtu členov KSS predovšetkým v radoch vedeckých a odborných pracovníkov. Bolo príznačné najmä pre obdobie osemdesiatych rokov, ... Na členstvo v strane bol v tomto období viazaný aj prístup k archívnym materiálom v straníckych archívoch pre historikov, ktorí sa zaoberali dejinami 20. storočia. Stranícka organizácia KSS sa vo svojej činnosti duplicitne zaoberala organizačnými, ale aj vedeckovýskumnými úlohami ústavu. Na ústave pracovali tri stranícke skupiny, základná organizácia, ale aj spoločenské organizácie, ZO ROH, Socialistický zväz mládeže a organizácia Zväzu československo - sovietskeho priateľstva, ktoré ZO KSS pravidelne predkladali správy o svojej činnosti a ZO KSS zasahovala do ich činnosti. V roku 1989 bolo zo 46 pracovníkov ústavu 18 členov komunistickej strany. (zdroj: 25 rokov Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach).

V najnovšom Týždni, do ktorého je prístup platený I. Radičová tiež spomína na „racionálne rozhodnutie,“ ku ktorému vraj bola prinútená... Malo ním byť to, že sa po vzore sovietskych vedcov rozhodla venovať hlavne metodológii v sociológii. Lenže to muselo byť iné „racionálne rozhodnutie,“ než to, ku ktorému mohla dospieť pri nástupe do svojho prvého zamestnania, o čom spomínala v časopise Živote. Vtedy si sotva mohla vyberať, akými témami sa bude zaoberať. Predpokladám, že to rozhodnutie mohlo byť aj o prijatí kandidatúry do KSS.

Na viaceré otázky Radičová odpovedala, že nebola členkou KSS. Vymenila si začiatkom tohto roku aj niekoľko e-mailov s jedným katolíckym kňazom. Napísla mu aj to, že v komunistickej strane nebola. Keď sa jej však opýtal, či bola kandidátkou KSS, už mu neodpísla. A čo Socialistický zväz mládeže (SZM)? Mohol sa v r. 1979 absolvent vysokej školy nastupujúci do Ústavu filozofie a sociológie vyhnúť funkcii v SZM? Najmä taký ambiciózny, akým je I. Radičová. Vôbec ma neprekvapí, ak zistíme, že sa zakrátko stala predsedníčkou SZM v ústave.

Klamstvo Radičovej o údajnom podpise „Výzvy Bratislava nahlas“ v roku 1987

Takáto výzva však nikdy neexistovala a teda sa ani nepodpisovala! Zoznam 84 autorov a recenzentov a ďaľších spolupracovníkov publikácie „Bratislava nahlas“ (B/n), ktorá bola prílohou k zápisnici zo spoločnej schôdze dvoch bratislavských organizácii Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) uvádza Maňo Huba. Iveta Radičová reagovala len na článok neexistujúcej Dany Piskorovej, ktorá ostrou kriitikou spomenutého diela a jeho autorov v Pravde mu vlastne urobila veľmi veľkú publicitu. Súčasne bola I. Radičová medzi tými asi 500 občanmi, ktorí svoj list – článok poslali alebo osobne doručili aj organizáciám SZOPK, ktoré dielo vydali. Je trápne, že tento omyl (klamstvo) prevzali aj zostavovatelia Radičovej propagačných materiálov a odtiaľ aj mnohí iní.

Čo sa ešte dozvieme?

Iveta Radičová si vo svojich životopisoch uvádza publikácie, vždy len tie vydané po r. 1989. Možno by bolo preto zaujímavé zalistovať si v jej dizertačnej práci, ktorú jej vydala SAV v r. 1986: Typologická metóda v sociológii (metodologické aspekty problematiky).

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Militantní "kresťania"

(luny, 12. 5. 2010 22:19)

ktorí ak by mohli, tak by ľudí upaľovali s pocitom dobre vykonanej práce. Hnus. Radičovú nemusím, ale vy jej nesiahate ani po päty.