Financovanie cirkví
Stretnutím ministra kultúry SR Daniela Krajcera s predstaviteľmi slovenských cirkví na hrade Červený Kameň v uplynulých dňoch bola otvorená otázka budúceho financovania cirkví a náboženských spoločností na Slovensku. Iste táto otázka už dávno visela vo vzduchu a je len otázkou času, kedy náš štát dosiahne toho, aby na cirkvi zo svojho rozpočtu nemusel poukazovať žiadne finančné prostriedky, čo by nebolo ani celkom možné ale ani zo strany akéhokoľvek štátu seriózne.
V súčasnej krízovej situácií je to pochopiteľné, že sa predstavitelia štátu usilujú o to aby štátny rozpočet vydával čo najmenšie prostriedky v rôznych výdavkových položkách a prišiel rad aj na cirkvi, ktoré sa zaviazal financovať ešte komunistický štát v roku 1949, keďže zobral cirkvám všetok majetok, okrem kostolov a farských budov. Teda debata by mohla smerovať týmto smerom ako napraviť toto nie zo serióznych dôvodov prijaté nariadenie. Cirkvi po novembri 1989 veľmi rýchlo dosiahli toho, že mohli nezávisle na štáte slobodne pôsobiť a podstatná časť majetku im bola vrátená. Väčšinou však v zdevastovanej forme a po desiatkach rokov ani Cirkev nedokázala s ním hospodárne a účelne zachádzať tak, aby jej prinášal primerané výnosy. Ale sloboda cirkví je tu v najvyššej miere, štátom registrované cirkvi môžu bez akýchkoľvek obmedzovaní vyvíjať svoju činnosť a v celej spoločnosti pôsobiť. Nové sa pri dodržaní zákonov môžu registrovať. Nikto neobmedzuje ich programy vo vlastných priestoroch, nikto im nezabraňuje pôsobiť na verejnosti, nikto im nebráni v prístupe do štátnych inštitúcií, ako škôl, nemocníc, sociálnych ústavov. Cirkvi môžu slobodne podnikať, hospodáriť a nakladať so svojím majetkom.
Moja otázka skôr smeruje, či cirkvi aspoň tá najväčšia Rímskokatolícka využila dostatočne potenciál, ktorý už dve desaťročia na Slovensku má? Teda plnú slobodu, podporu od štátu, podporu zo zahraničia i podporu svojich členov. Život spoločnosti signalizuje, že morálne správanie v spoločnosti sa veľmi negatívne zmenilo. Mnohé aktivity Cirkví, ktoré dokázali odolať silnému protináboženskému tlaku komunistických vlád neprežilo v období demokracie a nielen preto žeby ich dnešné podmienky nevyžadovali. Stačí sa pozrieť na štatistiky rozvodov, kriminalitu, správanie sa mladej generácie i náboženské vedomosti u ľudí do 30 rokov, ktorý mali možnosť okrem bežnej pastorácie vo farnostiach navštevovať náboženskú výchovu na základných a stredných školách, zúčastňovať sa voľno časových aktivít a programov , príprav na prvé sv. Prijímanie a birmovku rozličných duchovných programov ako duchovné cvičenia, obnovy, púte... Iste je tu vplyv Západnej civilizácie ktorá našu spoločnosť v negatívnych javoch prerástla tiež v časoch slobodného pôsobenia Cirkví v ich krajinách, ale spytovať si musia svedomie aj predstavitelia Cirkví, ktorí sú vo funkciách ako naložili s mocou, zodpovednosťou a talentami, ktorých sa im dostalo. Koľko máme dnes cirkevných škôl a aké percento z počtu všetkých žiakov v nich, aká je ich úroveň, i keď sú z prevažnej časti financované štátom, koľko máme internátov, koľko nemocníc, koľko domovov dôchodcov či sociálnych ústavov, a čo sa všetko deje v moderných pastoračných strediskách našich miest a obcí? Aká je úroveň a sledovanosť kresťanských médií? Prečo je záujem malý ba i klesá? Nezaspala cirkev so snom, kostoly máme plné, existenčné starosti žiadne, všetko je v poriadku? Nemali sa významnejšie pozície zastať modeloví kňazi, ktorí žili v skromnosti a na kostole urobili len nutné opravy ale investovali do výchovy, vzdelania a formovania svojich farníkov od tých najmladších až po najstarších? Nemalo byť kontrolované, ako sa hospodári v našich farnostiach hlavne v mestských, kde sa investovali peniaze z reštituovaných pozemkov, o ktorých sa farníci dozvedeli viac náhodou ako z informácií od farára? A je prípustná a správna reklama a podpora konkrétnych politických zoskupení vo farských oznamoch ba i kázňach?
Cirkev i jej predstavitelia si zvykli na pohodu. Kňazi svoj príjem i keď nie extrémny ale mnohí za podobný ba i menší musia denne poctivo ťažko pracovať a zo prácou niekedy aj cestovať. Veriaci vo väčšine prípadov veľmi ochotne na chod farnosti prispievajú. Často sami, niekde možno s príspevkom obce dôsledne opravili chrám i farskú budovu pričom cez pamiatkový úrad a ďalšie inštitúcie im štát do toho zasahoval ale finančne neprispel.
Bolo deklarované že štát sa zo zmenou financovania cirkví až tak neponáhľa. Aspoň nebol zatiaľ daný termín konca diskusie o ich financovaní. Na ťahu sú teraz cirkvi. Jednak aby našli spôsob akým svoje financovanie od občanov vyriešia aby zostalo na približne rovnakej miere, akým ju poskytoval doteraz štát ale i vzhľadom k sociálnej situácií prevažnej časti veriacich musia brať ohľad aby ich to nepostihlo neúnosne a reakcie aby neboli v neúmerných rozchodoch s cirkvami, ktorých sme žiaľ svedkami aj dnes. Spolu financovanie štátom musí trvať i naďalej, či už formou plošného príspevku alebo na opravy a prevádzky chrámov, ktoré sú často pamiatkovo chránené a sú dominantami našej krajiny alebo nejakou inou formou. Naozaj všetci veriaci, ako zodpovední platcovia daní majú zákonite nárok i na podporu zo štátu podobne ako idú dotácie do kultúry, športu, na činnosť politických strán, či na údržbu pamiatok v inom než cirkevnom vlastníctve...
Ježiš prišiel do zložitého sveta a dokázal osloviť ľudí svojimi jasnými slovami i postojmi. Vo svete sa k nemu hlási asi tretina jeho obyvateľov. U nás to pred desiatimi rokmi bolo 83% obyvateľov. Určite budú zaujímavé a výslovné štatistické údaje o počte nás kresťanov pri májovom sčítaní ľudu v tomto roku. Cirkvi sa musia učiť byť podobné Ježišovi a jeho apoštolom, napriek tomu, že im hrozila smrť, počet kresťanov stále rástol a prekvasil vtedajšiu v základoch sa rozkladajúcu spoločnosť. Je na nás či sa necháme zmietnuť vlnou morálnej a existenciálnej devastácie a prispôsobíme sa svetu a rozplynieme sa v ňom, alebo dokážeme byť kvasom, ktorý nielen v spoločnosti prežije, ale narastie aj v dnešných zložitých podmienkach.
Ľudovít Košík